No a čo, že platíte za odpady dva krát. Solidarita je aj v odpadoch.

Firma, ktorá dovezie tovar zo zahraničia zabalený v obaloch a na 100 % sa o svoj odpad z obalov postará, musí s veľkou pravdepodobnosťou platiť ešte aj poplatky do systému. Ale prečo, keď sa o to už raz postarala sama na svoje vlastne náklady? Nuž, na Slovensku je to tak.

Duplicitné platby za obaly

Písal som o tom už viac krát, napríklad v článku Ako štát okráda firmy o peniaze za odpady z obalov? O tomto horúcom zemiaku, ktorý si každý pohadzuje a nič s ním nerobí, som mal možnosť prednášať aj na konferencii spoločnosti Poradca podnikateľa v Jasnej. Prezentáciu si môžete pozrieť tu.

Rozšírená zodpovednosť výrobcov. Toto honosné slovné spojenie sa týka 6 komodít, ktoré majú v zákone o odpadoch špeciálne postavenie. Sú to vozidlá, pneumatiky, elektro, batérie, obaly a neobalové výrobky.

Zákon o odpadoch má jednu veľkú smolu. Že sa do neho zakomponovala celá agenda rozšírenej zodpovednosti výrobcov, ktorá je veľmi komplikovaná a veľmi často sa meniaca časť v zákone o odpadoch. Jednoducho povedané, na zákon o odpadoch sa od roku 2016 valí nesmierna vlna kritiky. V dominantnej miere za to môže rozšírená zodpovednosť výrobcov.

Rátali ste si niekedy, koľko majú zákony o odpadoch a ich vyhlášky počet strán? Nedávno som si túto námahu dal. Nie že by ma to bavilo, ale zaujímalo ma jedno číslo. Koľko obsahu sa venuje rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Počet strán som napočítal 637. Rozšírená zodpovednosť výrobcov zaberá cca. 32 %. Fuu celkom dosť.

A koľko odpadov rieši rozšírená zodpovednosť výrobcov ročne? Dosť ťažko sa to počíta, ale nejakou svojou sedliackou logikou som si zo štátnych údajov spočítal, že je to len cca 6 % celoslovenských odpadov. Čo z toho vyplýva? Málo osohu za veľkú námahu. Alebo inak povedané, úplný nepomer. A navyše celá táto oblasť sa neustále mení a mení.

Jednou z oblastí rozšírenej zodpovednosti výrobcov sú aj obaly. Každý kto do obalu niečo balí, musí riešiť túto problematiku. Musí to riešiť aj ten kto, pri predaji poskytuje obaly. Alebo ak firma používa na obaľovanie strečovú fóliu, alebo ak dováža firma nejaký tovar zo zahraničia v obaloch.

Štandardne býva táto povinnosť nastavená na samotného výrobcu výrobku. Pri obaloch to takto nie je a rieši ju ten kto uvádza obal na trh. Najčastejšie je to vtedy ak firma do obalu niečo balí, či plní, alebo dováža tovar v obaloch zo zahraničia. Pri obaloch by sa teda nemala volať rozšírená zodpovednosť výrobcov ale distribútorov.

Tejto agende by sa malo metodicky venovať množstvo firiem. Koľko? To nikto netuší. 100 000? Neviem. Oficiálne ich máme na Slovensku zapísaných cca 17 000. Mali by to riešiť všetky pizzérie, reštaurácie, obchody s potravinami, trhovníci, lekárne … Okruh je teda obrovský a plní si to len úzka skupina firiem, ktoré dotujú systém aj za tých ostatných.

Ten kto sa už aj pustí alebo pustil do boja s týmito povinnosťami, narazí na častý problém, ako tie obaly počítať. Údaje sú často krát žalostné a sú to len viac či menej presné odhady. Tým, že je to ťažko vypočítať a rieši to len časť firiem, ktorá by to metodicky riešiť mala, v systéme chýbajú množstvá obalov a tým pádom financie na financovanie triedeného zberu.

Druhý veľký problém sa týka toho, že firmy musia platiť aj za také obaly, o ktoré sa sami postarajú. Teda prvý krát sa o ne sami fyzicky postarali a druhý krát ich to v takmer absolútnej miere núti platiť poplatky do Organizácií zodpovednosti výrobcov. Vznikajú teda pre firmy duplicitné platby. Uvediem 3 príklady:

Príklad č. 1 – dovoz tovarov v obaloch zo zahraničia

• Firma dováža polotovary v obaloch zo zahraničia
• Polotovar odbalí, spracuje a odovzdá inej firme bez obalov
• Odpadové obaly odovzdáva zberovej spoločnosti – na 100 % sa o odpadové obaly postará
• Aj napriek svojej 100 % snahe bude musieť pravdepodobne platiť do Organizácie zodpovednosti výrobcov. V tom lepšom prípade si môže vybaviť individuálnu autorizáciu. Nie je to však pre každého, a niekto si to nemôže zvoliť vôbec.

Príklad č. 2 – Kombinácia uvádzania na trh pre firmy a občanov

• Firma dováža polotovary v obaloch zo zahraničia – napríklad 99 ton obalov ročne
• Okrem toho balí aj iný tovar a distribuuje ho občanom – napríklad 1 tona obalov ročne
• Polotovar odbalí, spracuje a odovzdá inej firme bez obalov
• Odpadové obaly z polotovarov odovzdáva zberovej spoločnosti – 99 ton
• Nemôže si vybaviť individuálnu autorizáciu, nakoľko odpady z obalov skončia aj v komunálnej sfére.  Musí platiť do OZV za 100 ton obalov
• Nemá možnosť si odrátať 99 ton obalov, ktoré odovzdala zberovej spoločnosti a o ktoré sa už samotná Organizácia zodpovednosti výrobcov reálne starať nemusí.

Príklad č. 3 – Komunálny odpad vs. biznis odpad

• Firma si kúpila počítač od slovenského dodávateľa, ktorý je zabalený v obaloch
• Dodávateľ je zapojený v systéme obalov a za dané obaly zaplatil poplatok do OZV
• Firma počítač odbalí a odpad vyhodí do mestských kontajnerov
• OZV sa bráni odobrať obaly od firiem, nakoľko je to ich biznis odpad. Za obal však OZV mala peniaze od výrobcu. Firma raz za obal zaplatila v cene výrobku, druhý krát keď ho musí ísť odviesť do zberne na vlastné náklady.

A čo tak riešenia?

Nech sa páči a hneď tri.

Riešenie č. 1

Zmeniť § 27 ods. 7 – ak niekto používa komodity rozšírenej zodpovednosti výrobcov pre vlastnú potrebu, má výrazne jednoduchší život, nemusí platiť poplatky do systému. Žiaľ, v súčasnosti sa to nedá využiť na obaly. Ak by sa zrušila táto výnimka v danom paragrafe, bol by to veľký prínos.

Riešenie č. 2

Odpočítateľná položka – systémom, ak niečo preukázateľne odovzdám zberovej spoločnosti, tak zato platiť nebudem a odpočítam si to zo základu povinnosti. Relatívne veľmi jednoduchý systém, majú ho zavedený aj inde v Európe. Osobne sa mi zdá ako najlepšie z týchto 3 riešení.

Riešenie č. 3

Neplatiť za obaly, ktoré neskončia v komunálnej sfére. Teda niečo podobné ako pri neobalových výrobkoch. Toto sa mi však nie celkom páči, nakoľko by to vytváralo priestor pre špekulácie, tak ako pri neobalových výrobkoch.

A aký by to malo celé dôsledok? Ak by sa vyriešili priemyselné obaly, teda že firmy by neplatili do systému za obaly o ktoré sa sami postarali, znamenalo by to výraznývýpadok financií Organizácií zodpovednosti výrobcov. Ten by museli samozrejme doplatiť iné firmy, ktoré dodávajú tovary v obaloch do komunálnej sféry a ktoré reálne skončia v komunálnom odpade.

To však firmy, ktoré nedodávajú obaly do komunálnej sféry samozrejme trápiť nebude, solidarita v tejto oblasti asi na mieste nie je.